Vírus žltej zakrpatenosti jačmeňa

Ing. Anna Sadloňová, PhD., Syngenta Slovakia

Vírus žltej zakrpatenosti jačmeňa je v súčasnosti jedných s najčastejších vírusových ochorení jačmeňa a s jeho prítomnosťou sa stretávame takmer vo všetkých oblastiach spojených s pestovaním obilnín.

Prejavy ochorenia a poškodenia porastov sa pravidelne objavujú s väčšou či menšou mierou intenzity, ktorá závisí od rozvoja populácie jeho vektora – prenášača.

Trápi porasty už vyše 130 rokov

Pôvod ochorenia siaha do trávnatých oblastí Severnej Ameriky, hoci vírusu sa dobre darí a je virulentnejší v exotických trávach (tropických oblastí) a kultúrnych obilninách.

Prvé zaznamenané napadnutie epidemického rozmeru

Prvé zmienky o vírusovej zakrpatenosti jačmeňa, ako vážnom ochorení, pochádzajú už z roku 1890. V tomto roku, bola prítomnosť ochorenia masívne popisovaná na plochách ovsa, kde dosiahla epidemické rozmery. Postihnutý bol celý stredozápad Spojených štátov Amerických. Vektor ochorenia, voška Schizaphis graminum (Aphididae), bola dovezená do Spojených štátov z Anglicka a jej prítomnosť výrazne zvýšila dynamiku ochorenia a výskyt v Spojených štátoch. Po tomto období nasledovali vlny ďalších epidémii. Ochorenie sa vďaka šíreniu vektora, poľnohospodárskej praxe a pestovaniu obilnín rozšírilo takmer po celom území Spojených štátov. Plochy ovsa však neboli jedinými, na ktorých bol výskyt ochorenia zaznamenaný a už čoskoro bola popisovaná prítomnosť ochorenia s charakteristickými symptómami i na porastoch pšenice, raže a jačmeňa.

Odborné zdokumentovanie až o vyše 60 rokov

Popis ochorenia a najmä charakteristika pôvodcu ochorenia – teda vírus – bol však popísaný až v roku 1951, kedy Oswald a Houston ako prví popísali pôvodcu ochorenia. Tým položili základ pre nasledujúce štúdie žltej zakrpatenosti jačmeňa ako vírusového ochorenia.

V súčasnosti je ochorenie celosvetovo rozšírené a prítomné vo všetkých oblastiach pestovania obilnín. Spôsobuje väčšie či menšie ekonomické straty.

Porast napadnutý vírusom BYDV

Pôvodca, prenášač a charakteristika ochorenia

Pôvodcom ochorenia žltej zakrpatenosti jačmeňa je skupina vírusov z čeľade Luteoviridae. Táto čeľaď zahŕňa druhy, ktoré sa celosvetovo podieľajú na najväčších ekonomických stratách pri pestovaní obilnín. Straty spôsobené ochorením sa podľa štatistických údajov môžu pohybovať na úrovni od 10 % do 80 %. Čeľaď Luteovírusov zahŕňa pôvodcov žltej zakrpatenosti jačmeňa, žltej zakrpatenosti obilnín či žltej zakrpatenosti kukurice.

Tieto ochorenia prenáša viac ako 25 druhov vošiek. V miernom klimatickom podnebí, kam patrí aj oblasť strednej Európy, sú vírusové ochorenia na obilninách najčastejšie prenášané voškou ovsennou (Sitobion avenae), voškou čremchovou (Rhopalosiphum padi) a voškou trávovou (Metopolophium dirhodum). Široký je však i okruh hostiteľských rastlín a prítomnosť Luteovírusov je detekovateľný na viac ako 150 druhoch rastlín čeľade Lipnicovitých (Poaceae). Pestovatelia, však najčastejšie upriamujú svoju pozornosť na obilniny ako pšenica, jačmeň, ovos, raž a kukurica.

Ochorenie žltej zakrpatenosti jačmeňa je vďaka relatívne širokému spektru hostiteľov, prejavu symptómov pôvodcu a vývinovému cyklu pôvodcu náročné zvládnuť. Samotný manažment ochorenia výrazne závisí od lokality a klimatických podmienok na danej lokalite.

Ako sa ochorenie prejavuje v poraste

Porasty a jednotlivé rastliny sú pri prvých príznakoch ochorenia charakteristické celkovým spomalením rastu a vývoja. Dĺžka internódia je redukovaná, rastliny sú výrazne nižšie. V extrémnych prípadoch dochádza k nevyklaseniu, redukcii klasu či sterilite. Znižuje sa hmotnosť pletív, rastliny menej odnožujú, spomalený je predlžovací rast. Redukovaný je často i koreňový systém rastlín. Pridruženým a dobre viditeľným znakom je farebná zmena listov rastlín, žltnutie listov – chloróza. V pletivách postihnutých listov rastlín sa kumulujú rozpustné cukry, klesá koncentrácia dusíka, vápnika a horčíka. Rastliny sú slabé, výrazne klesá fotosyntetická činnosť a to až na polovicu celkového výkonu. Rastliny výrazne neprospievajú. Farebná zmena je prítomná na najstarších listoch, pričom nastáva najčastejšie do 3 týždňov po infekcii. Ochorenie sa môže prejaviť i tuhými a vzpriamenými listami.

Ochorenie lepšie spozorujete pri vyšších teplotách

Tieto viditeľné prejavy ochorenia sú dobre pozorovateľné najmä pri vyšších teplotách, nad 25°C. Pri nižších teplotách sú symptómy ochorenia často maskované. Nízke teploty celkovo spomaľujú progres ochorenia a i samotné príznaky ochorenia. Infikovanie rastlín je možné v podstate počas celého rastu. Poškodenie rastlín a straty na úrode sú výraznejšie pri jesenných infekciách porastov. Výraznosť jednotlivých symptómov však môže byť ovplyvnená i genotypom, vekom a fyziologickým stavom hostiteľskej rastliny, ako aj kmeňom vírusu.

Prenášanie ochorenia

Vírus žltej zakrpatenosti jačmeňa sa neprenáša mechanicky a jeho prenos je viazaný na vektora. Vošky – vektory, získajú vírus cicaním priamo na infikovaných rastlinách. Po nasatí rastlinných štiav spolu s vírusovými časticami sú tieto po krátku dobu prítomné v tráviacom trakte a slinách vošiek a až po uplynutí krátkeho časového úseku v tele vektora, je možný ich prenos pri ďalšom cicaní na nové jedince rastlín. Vírus v tele vektora pretrváva krátke latentné obdobie, nemnoží sa však a neprenáša sa na nové pokolenie vošiek. Ide o tzv. perzistentný, cirkulačný prenos. Keďže vírus pretrváva vo voške časové obdobie, jedna voška prenášajúca vírus ho môže šíriť na mnoho rastlín a na dlhšie vzdialenosti – pokiaľ sa pohybuje a kŕmi. Zdroje infekcie v plodine teda môžu byť buď lokálne alebo vo veľkej vzdialenosti od zasiahnutého obilného poľa alebo trávneho porastu.

Manažment ochorenia

Pochopenie spôsobu pretrvávania a šírenia ochorenia je základom pre vypracovanie vhodného plánu manažmentu ochorenia. Manažment ochorenia často začína identifikáciou symptómov, takže preventívne opatrenia môžu byť prijaté nasledujúcu sezónu, pretože keď sa symptómy objavia, je zvyčajne príliš neskoro na zvládnutie vírusu. Kľúčovú úlohu zohráva signalizácia a sledovanie výskytu vektorov ochorenia a manažment regulácie infikovaných porastov kultúrnych a divorastúcich hostiteľských druhov žltej zakrpatenosti jačmeňa.

Zdroj:

D'Arcy, C.J. and L.L. Domier. 2000. Barley yellow dwarf. The Plant Health Instructor. DOI: 10.1094/PHI-I-2000-1103-01 Updated 2005.

Walls, J., Rajote, E., Rosa, C. 2019. The Past, Present, and Future of Barley Yellow Dwarf Management .Agriculture 2019, 9(1), 23; https://doi.org/10.3390/agriculture9010023